Kapitola X.: 2. Lokálna anestézia
Lokálna anestézia je definovaná ako strata citlivosti ohraničenej oblasti organizmu, bez ovplyvnenia stavu vedomia. V porovnaní s celkovou anestéziou nezasahuje tak intenzívne do regulačných mechanizmov organizmu, menej narúša imunitnú odpoveď, neobmedzuje dýchanie, umožňuje kontakt a spoluprácu s pacientom. Lokálnu anestéziu je možné navodiť pôsobením rozličných fyzikálnych podnetov alebo chemických zlúčenín.

Fyzikálna anestézia sa navodzuje pôsobením mechanických, termických alebo elektrických stimulov. Mechanicky, tlakom na nervové zakončenia cez kožu alebo sliznicu, dosiahneme zníženie schopnosti vnímania bolesti. Tento spôsob znecitlivenia samostatne nie je veľmi efektívny, ale s úspechom ho používame ako doplnok k iným metódam. Napríklad znecitlivenie miesta vpichu injekčnej ihly, ktorý potom nie je tak bolestivý. Pôsobenie chladu (refrigeračná anestézia) na ohraničenú oblasť organizmu zníži senzitivitu nervových zakončení. Zároveň zníži perfúziu a metabolizmus v mieste pôsobenia, čím obmedzí tvorbu toxických metabolitov. V orofaciálnej oblasti sa refrigeračná anestézia nevyužíva, pôsobenie ľadu je však efektívnou analgetickou a antiedémovou liečbou po chirurgických zákrokoch. Lokálne pôsobenie elektrického prúdu (elektroanestézia) dokáže tiež znížiť schopnosť nervových štruktúr viesť vzruchy. Osobitnou formou anestézie a analgézie je akupunktúra.

Chemická anestézia je spôsob dočasnej blokády vedenia vzruchov nervovými štruktúrami, ktorý je navodený pôsobením chemických zlúčenín nazývaných anestetiká. Látok schopných anestetického účinku bolo popísaných niekoľko stoviek. Pre klinické využitie sú však vhodné iba tie, ktoré spĺňajú nasledujúce kritériá:

• reverzibilný a časovo prediktabilný účinok
• vhodná aplikačná forma
• dobrý prienik tkanivami
• nízka lokálna i systémová toxicita
• chemická stabilita molekuly
• malý alergénny potenciál
• priaznivé výrobné náklady

 
2.1 Lokálne anestetiká
Predstavujú heterogénnu skupinu chemických zlúčenín. Miestom pôsobenia je membrána nervových buniek, kde z vnútornej strany blokujú sodíkové kanály. Tým bránia vzniku a šíreniu akčného potenciálu a vedeniu vzruchu týmito bunkami. V nižších koncentráciách ovplyvňujú iba senzitívne neuróny, vo vyšších koncentráciách aj motorické a vegetatívne neuróny. Lieky, používané pre lokálnu anestéziu v orofaciálnej oblasti, sa skladajú z vlastného lokálneho anestetika, vazokonstrikčných prísad a pomocných látok.

Lokálne anestetiká
Sú liposolubilné, slabo zásadité látky, ktorých molekula sa skladá z troch základných častí – lipofilná časť, spojovací reťazec a hydrofilná časť. Pre zlepšenie rozpustnosti vo vode sú transformované vo forme hydrochloridov. Podľa typu väzby v spojovacom reťazci ich rozdeľujeme na látky esterového a amidového typu. Do skupiny lokálnych anestetík patria aj látky z iných skupín (chinolíny, bis-acetamidy), ktoré sa však v klinickej praxi zatiaľ nevyužívajú.

Vazokonstričné prísady
Zlepšujú vlastnosti lokálnych anestetík. Navodením lokalizovanej vazokonstrikcie, spomaľujú odplavovanie anestetika, prehlbujú jeho účinok a redukujú krvácanie pri výkone. Ako vazokonstrikčná prísada sa najčastejšie využíva adrenalín, čo je prirodzený katecholamín, ktorý je veľmi potentný. Je však potreba opatrnosti pri jeho podávaní u pacientov s artériovou hypertenziou, ischemickou chorobou srdca, dysrytmiou, epilepsiou, dekompenzovaným diabetom, glaukómom a u vegetatívne labilných pacientov. Klinicky sa využívajú riedenia 1 : 50 000 – 1 : 200 000. Menej často sa ako vazokostrikčné prísady využívajú noradrenalín a vazopresín (a jeho syntetické analógy), ktoré sú menej účinné, navyše sú prísne kontraindikované v gravidite. Z klinickej praxe sa vytratil korbadrín, pre riziko edému štítnej žľazy. Jeho pravotočivý izomér levonordefrín je niekoľkonásobne slabší ako adrenalín. U pacientov s rizikovým zdravotným profilom sú k dispozícii lokálne anestetiká bez vazokostrikčných prísad.

Pomocné látky
Napomáhajú spracovaniu, uskladneniu a manipulácii s lokálnymi anestetikami. Ako vehikulum sa využíva destilovaná voda, izotonický roztok chloridu sodného, alebo Ringerov roztok. Konzervačné látky, najmä zo skupiny parabénov, sú často zdrojom alergénneho potenciálu, preto sa ich praktické využitie redukuje na minimum. Stabilizátory vazokonstrikčnej prísady, najmä metabisulfit sodný, bránia jej oxidácii, a výrazne tak predlžujú dobu použiteľnosti. Ako antimikrobiálna prísada sa pridáva tymol. U lokálnych anestetík, učených pre aplikáciu na sliznicu, sa môžu pridávať rozličné chuťové korigens.

2.1.1 Lokálne anestetiká esterového typu
Do skupiny lokálnych anestetík esterového typu patria deriváty kyseliny benzoovej (kokaín), kyseliny paraaminobenzoovej (prokaín, chlórprokaín, tetrakaín, benzokaín) a kyseliny metabenzoovej (metabutetamín). Sú chemicky staršou skupinou lokálnych anestetík, ktoré sa z klinickej praxe vytrácajú. Esterová väzba sa účinne hydrolyzuje v krvnej plazme pôsobením pseudocholínesterázy. Následkom toho je pomerne krátka účinnosť, ale aj nízka toxicita. Nevýhodou je vysoký alergénny potenciál, spôsobený kyselinou paraaminobenzoovou (a jej derivátmi – parabénmi), ktorá vzniká ako medziprodukt metabolizmu. Aktuálne nie je na Slovensku registrované žiadne lokálne anestetikum esterového typu pre aplikáciu v orofaciálnej oblasti. Prehľad prípravkov uvádzame iba z didaktických dôvodov.

Kokaín
Je extraktom z listov kríka Erythroxylon coca. Jeho objav a introdukcia do klinickej praxe bol základom pre rozvoj metód lokálneho znecitlivenia. V orofaciálnej oblasti ho po prvýkrát použili americkí chirurgovia Halsted a Hall, ktorí v roku 1884 popísali zvodovú anestéziu mandibulárneho nervu. Kokaín sa tak stal najvyužívanejším lokálnym anestetikom až do doby objavenia syntetických molekúl. Ako jediné lokálne anestetikum má schopnosť navodiť lokalizovanú i systémovú vazokonstrikciu. Klinicky sa využíval v 4–10% koncentrácii.

Prokaín
Je prvé synteticky pripravené lokálne anestetikum esterového typu, ktoré bolo do klinickej praxe uvedené ako NOVOCAIN začiatkom dvadsiateho storočia. Je charakteristickým predstaviteľom esterovej skupiny lokálnych anestetík. Pri systémovom podaní má aj spazmolytické, vazodilatačné a slabé analgetické vlastnosti. Pre vysoký výskyt alergií sa od jeho podávania upúšťa. Využíva sa ako referenčné anestetikum pre porovnávanie účinnosti ostatných molekúl. V klinickej praxi sa využíval v 1–2% koncentrácii.

Benzokaín
Vo svojej molekule neobsahuje hydrofilnú skupinu, a preto je vo vode nerozpustný. Nie je teda možné ho využiť v injekčnej forme. Využíva sa ako slizničná anestézia.

Tetrakaín
Najúčinnejšie, ale aj najtoxickejšie lokálne anestetikum esterového typu. Používa sa zväčša na topickú anestéziu. V oftalmológii sa využíva ako samostatná molekula. Pre ORL je k dispozícii v zmesi s inými lokálnymi anestetikami – TAC (tetrakaín-adrenalín-kokaín) alebo LAT (lidokaín-adrenalín-tetrakaín).
 
2.1.2 Lokálne anestetiká amidového typu
Sú deriváty anilínu (acetanilidy), ktoré boli syntetizované v polovici dvadsiateho storočia ako alternatíva k alergizujúcim lokálnym anestetikám esterového typu. Metabolizované sú v pečeni N-dealkyláciou a hydrolýzou za účasti cytochrómu P450. U pacientov s ochoreniami pečene je preto vyššie riziko toxickej reakcie. V porovnaní s estermi majú nízky alergénny potenciál a vyššiu stabilitu molekuly.

Lidokaín
Historicky prvé syntetizované amidové anestetikum. Aj v súčasnosti patrí medzi najviac používané lokálne anestetiká pre orofaciálnu oblasť. Jeho toxicita je asi 2× vyššia ako u prokaínu, avšak výskyt alergických reakcií je menej ako 0,1 %. Okrem anestetického účinku pôsobí aj vazodilatačne, čo skracuje trvanie účinku anestézie. Je preto výhodné kombinovať ho s vazokonstrikčnou prísadou. V minulosti sa hojne využíval aj ako antiarytmikum triedy Ib, dnes už iba ako alternatíva k novším molekulám. Popisované sú aj jeho antiepileptické a antimigrenické účinky. Využíva sa ako injekčná anestézia v koncetrácii 1–4% a slizničná anestézia v koncentrácii 5–10%. Cez kožu nepreniká. Maximálna jednotlivá dávka je 4 mg/kg.
LIDOCAIN 2% (Egis) 2 ml amp.
XYLESTESIN-A 2% s adrenalínom 1:80 000 (3M ESPE)
LIDOCAIN 10% spray (Egis)

Trimekaín
Lokálne anestetikum, ktoré bolo uvedené do klinickej praxe v bývalom Československu. Molekulárne i vlastnosťami je veľmi podobný lidokaínu, preto majú aj rovnaké klinické využitie i dávkovanie. V dôsledku chemickej podobnosti sa prejavuje skrížená alergická reakcia s lidokaínom. Maximálna dávka je 4,4 mg/kg.
MESOCAIN 1% (Zentiva) 10 ml amp.

Bupivakaín
Je lokálne anestetikum s protrahovaným účinkom. Okrem blokády sodíkového kanála ovplyvňuje aj draslíkový a vápnikový kanál, čo zvyšuje jeho kardiotoxicitu. Je preto nutné vyvarovať sa intravaskulárnej instilácii bupivakaínu pre riziko ťažkých porúch srdcového rytmu. Niektoré periférne nervové blokády bupivakaínom môžu pretrvávať aj viac ako 12 hodín. Pre svoj predĺžený účinok sa s úspechom používa aj na tíšenie bolesti vo včasnej pooperačnej fáze. Maximálna dávka je 1 mg/kg.
MARCAINE 0,5% 20 ml amp. (AstraZeneca)
MARCAINE 0,5% s adrenalínom 1 : 200 000
20 ml amp. (AstraZeneca)

Mepivakaín
Vo svete je tretím najčastejšie používaným lokálnym anestetikom v orofaciálnej oblasti. Chemickou štruktúrou je podobný bupivakaínu. Má rýchly nástup účinku, strednú dobu pôsobenia a je asi dvakrát účinnejší ako lidokaín. V orga­nizme je dobre tolerovaný, nie je lokálne dráždivý a alergie sa vyskytujú raritne. Vyrába sa bez prímesí parabénov a metabisulfitu. Je preto obzvlášť vhodný u pacientov s rizikovým profilom. Maximálna dávka je 4 mg/kg.
MEPIVASTESIN 3% (3M ESPE)
SCANDONEST 3% (SEPTODONT)
SCANDONEST 2% s levonordefrínom 1:20 000 (SEPTODONT)

Artikaín
Je veľmi potentné lokálne anestetikum unikátnej chemickej štruktúry. Je derivátom kyseliny tiofénkarbónovej, ktorý je zväčša klasifikovaný v skupine amidov. Vo svojej molekule však obsahuje okrem amidovej aj esterovú väzbu. Jeho metabolizmus v organizme sa uskutočňuje kombináciou pôsobenia plazmatických psedocholínesteráz a hepatálnych mikrozomálnych enzýmov. Parabény, ktoré sú medziproduktom metabolizmu esterov, pri metabolickej konverzii artikaínu nevznikajú. Býva preto radený aj do samostatnej skupiny amidoesterov. V orofaciálnej oblasti je najpoužívanejším lokálnym anestetikom. Má rýchly nástup účinku, strednú dobu pôsobenia, minimum nežiadúcich účinkov a nízky alergénny potenciál. Maximálna dávka u detí je 5 mg/kg, u dospelých 7 mg/kg.
SUPRACAIN 4% s adrenalínom 1 : 200 000 (Zentiva)
UBISTESIN 4% s adrenalínom 1 : 200 000 (3M ESPE)
UBISTESIN FORTE 4% s adrenalínom 1 : 100 000 (3M ESPE)
 
2.2 Techniky podávania lokálnej anestézie
Spôsoby a techniky podávania lokálnej anestézie v orofaciálnej oblasti sú detailne prepracované. Každá cieľová oblasť môže byť znecitlivená rozličnými spôsobmi. Vhodný spôsob podania, ako aj typ a množstvo lokálneho anestetika, zvolí lekár u každého pacienta individuálne. Podľa miesta podania a rozsahu pôsobenia delíme lokálnu anestéziu v orofaciálnej oblasti na terminálnu, zvodovú a kmeňovú.

2.2.1 Terminálna anestézia
Miestom účinku sú terminálne nervové zakončenia a receptory bezprostredne v oblasti operačného poľa:

a/ Povrchová (topická) anestézia je spôsob, pri ktorom sa lokálne anestetikum aplikuje bezprostredne na povrch kože alebo sliznice. K povrchovej anestézii sa hodia prípravky vo forme gélov, sprejov alebo mastí. Cez neporušené tkanivá preniká do hĺbky niekoľko milimetrov. Koncentrácia účinnej látky musí byť vyššia ako u injekčných anestetík. Nástup účinku je rýchly, efekt je ale pomerne plytký. Nevýhodou je rýchle, nekontrolovateľné vstrebávanie látky tkanivami a ťažko odhadnuteľná dávka. To môže viesť k riziku intoxikácie pacienta. Hodí sa k znecitliveniu sliznice alebo kože pred vpichom injekčnej ihly (najmä u detských pacientov), či pred drobnými diagnostickými alebo terapeutickými výkonmi.

b/Infiltračná (supraperiostálna) anestézia patrí medzi často využívané spôsoby v orofaciálnej oblasti. K jej podávaniu je nutné injekčné inštrumentárium. Zvyčajne sa používa jednorazová injekčná striekačka a ihla. V prípade lokálnych anestetík, balených v karpuliach, sa používa špecializovaná kovová striekačka pre opakované použitie alebo anestetická pištoľ. Najvhodnejšia je 25G ihla (priemer 0,5 mm) v dĺžke 20–25 mm. Supraperiostálnu anestéziu využívame v lokalizáciách, kde je lamela kompaktnej kosti dostatočne tenká, aby umožnila efektívnu difúziu lokálneho anestetika. V čeľusti sa hodí pre extrakcie zubov v celom rozsahu. Určitá obozretnosť je potrebná v oblasti druhého premolára a prvého molára. Ich korene môžu byť v mieste crista infrazygomatica kryté hrubšou vrstvou kosti, ktorá obmedzí prienik anestetika do oblasti apexov. V oblasti sánky využívame supraperiostálnu anestéziu iba vo frontálnom úseku. V distálnych úsekoch hrúbka lamely kompaktnej kosti neumožňuje dosiahnutie efektívnej anestézie. Pri podaní infiltračnej anestézie retrahujeme peru a líce zrkadielkom alebo prstami. Vpich ihly vedieme vestibulárne, v prechodnej riase, pod 45° uhlom, smerom do oblasti apexov. Dbáme na to, aby bol hrot ihly smerovaný ku kosti otvorom (skosením) a vyvarujeme sa silnému tlaku hrotu na periost. V opačnom prípade hrozí subperiostálne podanie anestetika, ktoré je značne bolestivé. Po dosiahnutí cieľového miesta aspirujeme a instilujeme 1–1,5 ml anestetika. Pre dosiahnutie plného účinku podávame lokálne anestetikum aj orálne. Vpich vedieme asi 1 cm od marginálnej gingívy a po aspirácii podávame 0,3–0,5 ml lokálneho anestetika. Nástup plného účinku anestézie je po 2–5 minútach.

c/ Intraligamentárna anestézia patrí k novším metódam miestneho znecitlivenia. Princípom je podanie malého množstva lokálneho anestetika do periodontálnej štrbiny. K popisovanému spôsobu je potrebné špecializované inštrumentárium. Pištoľ alebo injekčná striekačka na karpuly a veľmi tenká injekčná ihla umožňujú prienik k miestu podania a instiláciu pod tlakom. Vpich vedieme cez gingiválny sulkus v uhle 10–30° k dlhej osi zuba a zasúvame do periodontálnej štrbiny 2–4 mm. Tam instilujeme 0,2 ml anestetika. U viackoreňových zubov je nutné podanie anestetika ku každému koreňu zvlášť. Nástup anestézie je rýchly, plné znecitlivenie však trvá iba 15–30 minút. Výhodou intraligamentárnej anestézie je takmer bezbolestný vpich, malý rozsah znecitlivenia a malé množstvo podaného anestetika. Nevýhodou je zhryzová citlivosť zuba, ktorá môže pretrvávať aj niekoľko dní.

d/ Intrapulpálna anestézia je v orálnej chirurgii zriedkavým spôsobom. Samostatne sa prakticky nevyužíva, naopak je vhodnou metódou na rozšírenie účinku konvenčných metód. Jej princípom je instilácia lokálneho anestetika priamo do cavum pulpae cez malý trepanačný otvor. Pri aplikácii s úspechom využívame inštrumentárium na intraligamentárnu anestéziu. Výsledný efekt je kombináciu biologického účinku lokálneho anestetika a mechanického efektu instilácie roztoku pod tlakom. Nevýhodou je nutnosť preparácie tvrdých zubných tkanív pred samotným podaním. Pri voľbe intrapulpálneho podania lokálneho anestetika máme na pamäti, že ide o spôsob ireverzibilne poškodzujúci zubnú dreň a táto musí byť následne exstirpovaná.

e/ Intraoseálna anestézia je založená na možnosti podávať lokálne anestetikum priamo do spongióznej kosti, čo najbližšie k miestu pôsobenia. Vyžaduje špecializované inštrumentárium (perforátory, intraoseálna ihla, tlaková striekačka). Pred samotným prienikom kosťou je potrebné sliznicu nad plánovaným miestom vpichu znecitliviť. Výhodou je rýchly nástup účinku a nízka spotreba anestetika. Aplikácia v zmiešanom chrupe sa neodporúča, lebo hrozí riziko poškodenia zárodkov trvalých zubov. Rizikovou je aj možnosť vzniku kostnej infekcie.
Pokračování naleznete v následujícím vydání časopisu StomaTeam 1/2018.
 
Publikováno: StomaTeam 6/2017

• 
• 

  Rozličné balenia lokálnych anestetík

• 

  Striekačky k aplikácii injekčnej anestézie

• 

  Poloha a sklon ihly pri terminálnej supraperiostálnej anestézii

• 

  Poloha hrotu ihly pri depozícii anestetika

• 

  Poloha hrotu ihly vo vzťahu k zubom

• 

  Inštrumentárium k podávaniu intraligamentárnej anestézie

• 

  Miesto depozície anestetika pri intraligamentárnej anestézii